Prečo nebudeme predávať slovenské potraviny v našich obchodoch.
Prostredníctvom rozsiahleho systému platných opatrení a rozhodnutí v minulosti sa nám podarilo vytvoriť prostredie, v ktorom skutočne nie je ľahké potraviny vyrábať alebo predávať. Žiaľ, ukazuje sa, že už samotná prvovýroba je zapletená v reťazci problémov, ktoré ju posúvajú zreteľne inam, ako je pre spoločnosť priaznivé. Čo postupne kriví naše poľnohospodárstvo?
Samozrejme, dotácie u nás sú nižšie ako v západných krajinách EU. Hoci nám pri vstupe bolo nepriamo sľubované, že sa toto v roku 2014 zmení, nestalo sa to a ani sa to tak skoro nestane.
Prečo je tomu tak? V skutočnosti sú naše poľnohospodárske podniky spolu s podnikmi v Čechách a východnom Nemecku ďaleko efektívnejšie ako podniky v západnej Európe. To je spôsobené kolektivizáciou, ktorá bola mnohokrát prekliata, ale ktorá koncentrovala pôdu do celkov, ktoré presahujú tritisíc a viac hektárov. Také celky umožňujú hlavne v rastlinnej výrobe úplne inú efektivitu výroby.
Západné krajiny (a hlavne Francúzsko) chrániace si svoje pôdohospodárstvo, nechcú dovoliť v tejto veci voľný trh. Na to, aby poľnohospodársky trh mohol byť deformovaný v náš neprospech, slúžia európske dotácie.
Z dôvodov, ktoré som uviedol tu nemáme malú výrobu a malý obchod. V spojení s nižšími dotáciami to vytvára prostredie, v ktorom sa nevyplatí malé a špeciálne pôdohospodárstvo. Jediné, čo sa vyplatí, je využiť koncentráciu pôdy a jej masové obhospodarovanie. To je to, čo sa práve deje. Veľkí slovenskí kapitalisti, ale aj Angličania, Francúzi a Dáni kupujú naše poľnohospodárske podniky a koncentrujú ich vo veľké celky. Koncentrácia je fajn, ale na veľkých celkoch ste schopní produkovať len vo veľkom plodiny, ako je pšenica, kukurica či repka olejná. No ale tieto potom zas len vezmete a musíte predať veľkovýrobcovi, ktorý si na nich urobí maržu. Tento veľkovýrobca však už často nie je na Slovensku. Takže namiesto toho, aby sme na svojej produkcii robili sami pridanú hodnotu, správame sa ako rozvojová krajina a produkujeme suroviny. Toto nie je cesta k bohatstvu, ale k chudobe.
Ako dôsledok neschopnosti spracovávať potraviny s vyššou pridanou hodnotou sme redukovali svoje sady, znížili pestovanie zeleniny, vybili svoje stáda hovädzieho a bravčového. Chceli sme byť národ, ktorý je len rožky a kurčatá?
K tomu všetkému si úradníci neustále uzurpujú moc kontrolovať veci. Kontrolujú, koľko máme viníc, zlikvidovali slovenskú produkciu cukru, teraz chcú z EU kontrolovať už aj semená, ktoré zasadíme do zeme. Toto nie je ani jedno opatrenie na zlepšenie nášho sveta, ale len a len na zvýšenie osobnej moci jednotlivcov na hony vzdialených nejakej pôdy. Dôsledky týchto hlúpostí sú strašné.Príklad: Keď bolo likvidované európske cukrovarníctvo, tak sme počuli historky o tom, že ide o ochranu nášho trhu pred lacným cukrom z cukrovej trstiny, ktorý sa v Európe nedá pestovať. Tak na miesto lacného cukru máme cukor taký drahý, že v každej zaváranine je polovica sladidla sladidlo umelé. Je totiž lacnejšie ako cukor. Pritom sa zas len nabalili chytráci, ako napr. akýsi Dán, ktorý kúpil sládkovičovský cukrovar len na to, aby ho zavrel a nechal si od EU vyplatiť odškodné. Ale prajme mu jeho bohatstvo. Ale čo my ostatní? Budeme jesť v uhorkách sacharín a aspartam?
To nedáva zmysel. Preto, aby sa niektorí Slováci mohli nabaliť, a preto, aby sa niektorí európski úradníci cítili mocnými, ničíme samotné korene výroby, spracovania a predaja potravín.
Sme zvyknutí na to, že si mocipáni ukrajujú zo spoločného. Akosi apaticky hľadíme na stav našich železníc, už nik neverí, že by sme mohli mať rentabilnú poštu, za koľko a ako staviame cesty už nikoho neprekvapí. Vravíme si, kašlať na to - veď železnice používame zriedka, pošta už je prežitá a cestami sa nejako prederieme. Ale rozrušovať samotnú podstatu výroby potravín znamená pripraviť si budúcnosť, keď budú potraviny extrémne drahé a málo kvalitné. To je najväčšia zvrátenosť, aká je možná.
Čo môžeme robiť? Musíme veľkým rezom zmeniť pravidlá. Musíme sa prestať rýpať do prostredia malej výroby a malého maloobchodu s potravinami a zrušiť bariéry, ktorými neustále znemožňujeme vznikať novým podnikateľom. Musíme stiahnuť peniaze z tzv. druhého piliera podpory vidieka, kde sú rozhadzované neurčitým spôsobom neurčitým osobám a rozdeliť ich plošne na jednotku obrábanej pôdy alebo chované zviera tak, aby sme znížili handicap, ktorý majú naši poľnohospodári oproti zahraničným. Ale predovšetkým musíme zdvihnúť svoj hlas na Slovensku a v Európe a rozbiť obrovskú reguláciu celého odvetvia. Ak to neurobíme, naše potraviny budú drahé a nekvalitné. A tým nemyslím len naše slovenské - ale naše európske, ktoré už dnes nestačia z dychom tým, ktoré sú produkované trebárs v Brazílii alebo čo i len v Rusku.
