Ako na krízu? V Zaježovej prežijú vďaka výmennému obchodu
Miroslav Kašiak a v pozadí jeho dom v Zaježovej. Ľudia z tejto obce potrebujú na prežitie minimum peňazí.
Autor fotografie: Ivan Pastor
Autor fotografie: Ivan Pastor
Ako na krízu? V Zaježovej prežijú vďaka výmennému obchodu
Pochádza z Prievidze, vyštudoval elektrotechnickú fakultu v Bratislave, ale odsťahoval sa na lazy za Zvolenom ku komunite ľudí, ktorá sa snaží o nezávislosť.
Miroslav Kašiak (41), ktorý patrí medzi šesťdesiat novousadlíkov v Zaježovej.
Na svet sa valí kríza, ale vy žijete v Zaježovej, kde sa už dávnejšie snažíte o sebestačnosť a o to, aby ste nepotrebovali veľa peňazí. Darí sa to?
Určite sme na krízu lepšie pripravení, ako keby sme žili v meste. Máme väčšie šance než iní, skúšame rôzne veci, postupy, roky sa učíme. Napríklad moja rodina je šesťčlenná, máme štyri deti. Mesačný rozpočet máme 600 eur, z toho 300 eur ide na splátky pôžičky. Zobrali sme ju pri stavbe domu. O rok ju budeme mať splatenú. Takže pri skromnom životnom štýle vieme žiť za 50 eur na osobu. Máme minimálne náklady na bývanie – studňu máme svoju, kúrime drevom, ktoré kúpime z miestnych lesov, na elektriku minieme asi 10 eur mesačne, máme lacnejšie potraviny od susedov.
Čo vlastne je Zaježová?
Obec rozložená na lazoch neďaleko Zvolena. Kedysi v nej žilo 600 ľudí, v päťdesiatych rokoch prosperovala, ale nástupom komunizmu hospodárom vzali pozemky a ľudia odchádzali do miest. V roku 1990 mala 200 obyvateľov. Ostalo veľa prázdnych domov a do toho prostredia prišla organizácia Strom života, ktorá robila kurzy tradičnej kultúry – košikárstvo, hrnčiarstvo, tkáčstvo, tradičné tance. Začali sem prúdiť mladí ľudia na víkendy na kurzy. To bolo pre Zaježovú kľúčové. Niektorí mladí sa rozhodli, že by tu chceli žiť podľa tradičných hodnôt. A začali si kupovať domy a pozemky.
Vy ste boli v prvej polovici 90. rokov medzi nimi. Koľko je vás novousadlíkov v Zaježovej dnes?
Asi šesťdesiat. Postupne sme sa začali schádzať a spolupracovať. Ale aby ste mali predstavu – keď sa povie sused, tak to môže znamenať aj hodinu pešej chôdze. Zo začiatku sme ešte autá tak nepoužívali, nemali sme deti, mali sme plno času, takže nebol problém za susedom hodinu kráčať.
Ako ste začali spolupracovať?
Ja som prvýkrát prišiel do Zaježovej v roku 1994 a natrvalo som sa usadil o dva roky neskôr. Už vtedy sme naplno spolupracovali. A napríklad roku 1999 sme si pozvali alternatívneho írskeho ekonóma, ktorý nám hovoril, ako si podobné komunity zakladajú vlastné peniaze, aby sa minimalizovala potreba štátnych peňazí. Založili sme si teda ježe – od slova Zaježová. Začali sme si navzájom ježami platiť za prácu.
Vy ste si v tlačiarni vyrábali nejaké papieriky, ktorými ste platili susedom?
Nie, každý mal svoj „účet“, jeden človek mal na starosti evidenciu. Ja som pomohol napríklad Tomášovi a dostal som za prácu 30 ježov. Na papieri bolo napísané, že Tomáš dáva Mirovi 30 ježov za pomoc pri pílení dreva. Papierik som odniesol tomu, kto mal evidenciu, a on ježe prepísal do „účtu“. Ja som mal plus 30, Tomáš mínus 30. Takto sme si vymieňali ježe s tým, že každý mal na začiatku nulu a niekto išiel do mínusu, niekto do plusu. Keď sa všetko spočítalo, konečný stav všetkých ježov bola nula.
Používate ježe dodnes?
Nie, zanikli, lebo systém nebol nastavený ideálne – platili sme si rovnakú sumu za odpracované hodiny bez ohľadu na to, či bola práca odborná, alebo neodborná. Niektorí ľudia boli viac aktívni, iní pomáhali menej, no dostávali rovnako. Bol tiež jeden človek, ktorý mal kone a každý od neho chcel pomoc pri oraní a vození dreva. Jeho služby boli veľmi žiadané, ale stalo sa, že sa mu nakopilo plno ježov. Keď potom potreboval pomoc on, práve vtedy neboli k dispozícii tí ľudia, ktorí mu pomôcť mali. Čiže nedokázal ježe zužitkovať.
Nahneval sa?
Prestal byť aktívny. A nakoniec zo Zaježovej odišiel. Ale neviem, či jeho odchod urýchlili práve ježe. Skôr nezvládol život, ktorý mal vysnívaný. Ježe alebo niečo podobné však plánujeme obnoviť.
Funguje spolupráca aj bez ježov?
Samozrejme, dom som postavil s pomocou kamarátov, susedov. Fungujeme aj za eurá, no vždy myslíme na to, že keď niečo potrebujem a vie mi pomôcť niekto zo Zaježovej, idem za ním, a nie do mesta. Lepšie je zaplatiť eurami susedovi, pri ktorom viem, že mu pomôžu prežiť a bude ďalej poskytovať službu, ktorú potrebujem.
Vy a ďalší novousadlíci zo Zaježovej pracujete iba doma? Pestujete zeleninu, chováte zvieratá a vzájomne si produkty vymieňate? Alebo máte aj inú prácu?
Väčšina novousadlíkov je normálne zamestnaná. Niektorí sú živnostníci – stavajú pece, robia tesárske práce, sú ženy, ktoré učia v školách v okolitých dedinách, niektorí pracujú v organizáciách, ktoré robia v Zaježovej projekty – vzdelávacie kurzy a celoslovenské Zelené školy. Ja vediem občianske združenie, ktoré niektoré kurzy organizuje. Je aj skupina ľudí, ktorá stály príjem nepotrebuje, tak robia iba na príležitostných brigádach.
Ste komunita, alebo odmietate také označenie?
Aj my diskutujeme, či sme vôbec komunita. Lebo na Slovensku sa často označujú slovom komunita iné spoločenstvá – napríklad v protialkoholickej liečebni sa stretávajú alkoholici, debatujú a nazývajú sa komunitou. My názov komunita radšej nepoužívame, hovoríme si spoločenstvo spolupracujúcich susedov.
Jedno z mála miest, kde sú domy pokope.
Máte aj inú spoluprácu okrem vymieňania práce a produktov, ktoré si dopestujete?
Jasné, aby sme nemuseli deti voziť do škôl dolu do okolitých dedín, založili sme si vlastnú školu. Je v nej deväť detí, sú zmiešané od prvého ročníka po štvrtý. Školu spravujú rodičia detí. Upratujeme ju, účtujeme, dodávame drevo na kúrenie, vyučujeme niektoré predmety. Ja napríklad učím jedenkrát do týždňa telocvik. Máme učiteľku, ktorá dochádza z inej dediny. Tým, že je škola schválená, štát poskytuje nejakú sumu na žiaka a my rodičia platíme asi dvadsať eur mesačne na jedno dieťa.
Máte aj spoločné veci, ako napríklad auto, traktor?
Traktor nemáme, výhodnejšie je poprosiť starousadlíkov o pomoc s traktorom a my im za to zaplatíme. Ale sú veci, ktoré si striedame – miešačku, cirkulár, motorovú pílu. Je zbytočné, aby si cirkulár kupoval každý, ak sa vieme dohodnúť, kedy kto potrebuje píliť. Autá si požičiavame tiež. Niektorí sú spoluvlastníctvu otvorenejší, iní menej. Keď auto prejde veľa rukami, primerane tomu aj vyzerá, ale nik to nerieši. Ja mám napríklad spoločné auto s najbližším susedom.
Ako funguje spoločné auto?
Zaplatili sme ho dvaja a v aute je zošit, do ktorého si zapisujeme, kto koľko prešiel kilometrov, za koľko nabral palivo. Na konci roka si všetko zrátame a zistíme, kto má komu doplatiť. Funguje to výborne a často jazdíme aj spolu, auto je skoro vždy plné. Opravy a poistky si delíme.
V Zaježovej máte tiež potravinovú banku. Čo to je?
Sklad. Vložili sme peniaze do spoločného nákupu trvanlivých potravín, ktoré kupujeme vo veľkom. Človek príde do skladu, odváži si, čo potrebuje, zapíše a vezme domov. Keď je so svojím účtom na nule, doplní peniaze. Je to akoby supersamoobsluha. Napríklad chcem pohánku, tak nejdem do mesta, ale skočím do skladu, kde si z veľkého balenia odoberiem. Je to lacnejšie, šetríme životné prostredie, lebo nejazdíme toľko autom a neprodukujeme odpady z obalov.
Do akej miery je vaša rodina sebestačná?
Kedysi sme pestovali viac, mali sme aj hydinu, kozu, ale ako sa nám nahromadili deti a stavali sme dom, nevládali sme popri nich a našej práci gazdovať. Udržiavame si len sezónne ovocie a zeleninu v malej záhradke a väčšie zásoby si kupujeme od ostatných obyvateľov Zaježovej alebo z potravinovej banky, prípadne z obchodu.
V škole. Miestni si ju spravujú sami a aj v nej učia. Miroslav Kašiak práve učí informatiku.
Čiže ten, čo pestuje najviac, sa v Zaježovej uživí len predávaním produktov susedom?
Sú rodiny, čo sa venujú pestovaniu vo väčšej miere a majú nadprodukciu, ktorú predajú ostatným. Snažia sa minimalizovať životné náklady, a nie rozvíjať farmu do veľkých rozmerov, čiže nechcú robiť typický biznis. Zaježová nie je typická pestovateľská oblasť, sme dosť vysoko. Ťažko môžeme konkurovať „južanom“. Ľudia sa tu živili skôr chovom zvierat.
Vy máte aký veľký pozemok?
Ja som si kúpil jeden hektár a na ňom mám aj postavený dom. Pol hektára sme neskôr predali susede, takže máme polovicu. Zaježová funguje aj tak, že tesár vyrobí stoličku a sused mu za ňu zaplatí zemiakmi?
Môže fungovať podobná výmena, ale častejšie sa platí peniazmi. Keď niekto niečo potrebuje, vie, od ktorého miestneho si čo kúpi. Ja rád zaplatím za produkty susedovi, aby si on nemusel zháňať robotu inde a aby pestoval a vyrábal aj naďalej. Je to omnoho lacnejšie. Keď ráno potrebujem mlieko do kaše, pošlem dieťa za spodným susedom, ktorý má dom asi sto metrov od nás. Donesie fľašku mlieka nadojeného chvíľu predtým od kravy, ktorá behá pod oknom. Sused si zapíše, koľko sme od neho zobrali, a na konci mesiaca sa vyrovnáme.
Váš systém spoločného vlastnenia drahých vecí a výmeny tovarov pripomína kibuc. Necítite sa ako v kibuci?
O kibucoch vieme, ale tie sú omnoho organizovanejšie, majú pevnú štruktúru, ktorej sa každý musí prispôsobiť. Zaježová je skôr o slobode, každý má svoju mentalitu, svoje ciele. Motivácia každého, kto prišiel do Zaježovej, je oslobodiť sa od mestského stresu alebo od potreby neustále zarábať a míňať. Ale je jasné, že po čase každý zistí, že oslobodiť sa nedá úplne, treba prijať záväzky napríklad aj voči susedom.
Vy novousadlíci teda nie ste jednoliata skupina?
Ani zďaleka, sú tu ľudia z rôznych miest, v rôznom veku, s rôznymi prioritami a skúsenosťami. Máme deti, ktoré sa tu narodili, a máme aj 67-ročného človeka. Niektorí sa znášajú dobre, niektorí sú aj rozhádaní.
Snažíte sa spotrebúvať miestne potraviny, ktoré si vypestujete v Zaježovej. Čo však napríklad také banány?
Novousadlíkov je tu 60 a každý je nastavený inak. Niekomu banány ani nenapadnú a iný nevidí dôvod, prečo by sa mal práve v tomto obmedzovať a nejesť ich. Ja jem hlavne jablká, hrušky z miestnych stromov, ale keď ešte vo februári „tlačím“ jablká a mám ich každý deň, tak dostanem chuť na pomaranč alebo banán. Tak si ho kúpim.
Miroslav Kašiak v centre, kde organizujú aj kurzy remesiel a tradičných prác.
Mohli by takto žiť aj iní ľudia v krízovom období?
Áno. Máme omnoho nižšie náklady. Nielen preto, že si dopestujeme veľa sami, prípadne kúpime lacnejšie od suseda, ale aj preto, že spoločne používame auto, alebo preto, že na cirkulár či miešačku sa poskladalo sedem rodín. Kedysi mali ľudia omnoho viac vecí spoločných ako dnes. Aj v chudobných krajinách je bežné, že vlastnia veľa vecí spoločne. Stačí sa hlavne prepnúť a vzdať sa pocitu, že všetko potrebujem mať svoje a že v rodine treba dve autá – pre manžela aj manželku. Deliť sa s niekým sa dá naučiť, nie je to nič zložité.
Sú aj ľudia, ktorí do Zaježovej prídu s romantickou predstavou, ale potom ich tvrdý, hoci sebestačný život omrzí?
Keď si náš život niekto chce skúsiť a ide len na rok do prenajatého domu, tak sa bežne stane, že odíde. Ale keď si tu už kúpi dom, odíde málokedy. Na ťažšie veci nášho života sa dá zvyknúť, ale, žiaľ, rýchlo si človek zvykne i na to dobré. My domáci občas cítime, že trochu zabúdame, čo nás v Zaježovej očarilo – pokoj a nádherná príroda. Až keď sem prídu turisti alebo ľudia na kurzy, tak nám to pripomínajú.
Vy ste už natoľko mentálne prestavený, že vôbec nechodíte do nákupných centier a do kín?
Áno, ale naše deti zažívajú opak nášho detstva. Keď sme my boli deti, chodili sme na prázdniny na dedinu, kde nám stará mama ukazovala sliepky, zajace. Keď idú naše deti k starej mame, tak sú v meste a užijú si aj obchodné centrum a kiná.
Televízor máte?
My nie a myslím si, že málo ľudí ho tu má. V Zaježovej je plno kultúrnych aktivít. Robíme si vlastné programy, festivaly, remeselné víkendovky, teraz nám tancovala japonsko-česká dvojica. V lete je kultúry menej, každý pracuje okolo pozemkov, ale v zime sú aj tri akcie za týždeň. A ja často čučím do počítača, v ňom sa dajú prehrať aj filmy a rozprávky.
Dá sa opísať váš typický deň?
Ráno pošlem niektoré dieťa k susedovi po mlieko a zavoláme si so susedmi, kto berie deti do školy. Peši to je asi dva kilometre, ale vidíte terén – dospelému trvá cesta pešo asi pol hodiny. Ráno ich preto musíme voziť, lebo keby išli pešo a objavili by na ceste dážďovku alebo žabu, tak je jasné, že zmeškajú vyučovanie. Išli by do školy hodinu. Staršie deti a manželka odídu, mladšie dvojčatá ostávajú so mnou doma. Sadnem si za počítač, pracujem a jedným okom sledujem, ako sa hrajú. Často mám návštevy, idem na výjazd, riešim, konzultujem. Dnes som už vybavil štyroch ľudí. Keď mám po krk práce pri počítači, idem robiť niečo von alebo vybehnem do lesa. Nepracujem na plný úväzok, takže niekedy robím celý deň okolo domu.
Možno dosiahnuť úplnú sebestačnosť?
Asi nie a málokto sa o ňu pokúša. Aj my sme dospeli určitým prerodom. Prepojenie s vonkajším svetom je v istej miere potrebné, hoci veľa si vieme pomôcť sami. Napríklad niektorí vyrábajú aj produkty, ktoré idú do obchodov – bylinkové čaje, šperky, levanduľové vrecúška a mnohé ďalšie.
Vy osobne chcete byť čo najviac sebestačný?
Nezávislosť je môj životný cieľ, ale v širšom význame. Nemusí každý všetko, čo zje, dopestovať, ale podľa mňa je dobré vedieť čo najviac základných zručností. Keď som sem pred 17 rokmi prišiel, vedel som síce programovať databázové systémy, ale nevedel som si dopestovať zeleninu a postaviť dom. Dnes už viem toho oveľa viac, ale nie všetko z toho každodenne využívam. Máme možnosť nakupovať potraviny od susedov, ktorí produkujú zdravo a lacno, vedia to robiť efektívnejšie než my. Je možné, že časom budeme mať viac zeleniny, chovať sliepky, zajace. Dlho sme mali aj kozu a nebol by problém znovu si nejakú zohnať. Ak by som chcel alebo musel prestať s prácou pre naše občianske združenie, tak by som začal znova stavať pece, ktoré som sa tu naučil robiť, alebo lacné domy z prírodných materiálov. Takéto služby sú vždy žiadané.
Manželka pracuje s vami v občianskom združení?
Nie, je zdravotná sestra a robí opatrovateľku vo vedľajšej dedine Pliešovciach.
Na policiach máte v sklenených pohároch pohánku, fazuľu, šošovicu. Chodievate aj do reštaurácie?
Raz za mesiac ideme do pizzerie do Dobrej Nivy, aby aj deti mali zmenu.
Sú tu i ľudia, ktorí vôbec neschádzajú zo Zaježovej?
Každý zíde z času na čas do najbližšej dediny či mesta. Niektorí párkrát do týždňa, iní raz za mesiac. Ľudia, ktorí podnikajú alebo sú zamestnaní trebárs v škole, sú v kontakte s mestom oveľa častejšie než ľudia, ktorí sa venujú gazdovaniu.
Vráťme sa ku kríze. Vy si myslíte čo – bude ťažká kríza?
Vidím, že systém nutne ide ku kolapsu. Keby som bol optimista, tak pád bude postupný, ľudia zmenia hodnoty, bude menej komfortu a radosť budú mať z niečoho iného ako z nakupovania v obchodných centrách. Keby som bol pesimista, tak by som si vedel predstaviť, že jedného dňa sa zobudíme a bude tu koniec sveta, ako ho poznáme. Z banky si nebudeme vedieť vybrať peniaze, a ak budú všetci bez peňazí, tak prídu aj o prácu. Nastane obrovské sociálne napätie a bude riziko prepuknutia globálneho konfliktu.
Keď vy žijete ako komunita, bojíte sa toho menej?
Sme na tom lepšie než iní. Ale aj pre nás bude ťažšie, ak systém skolabuje. Isté je, že veľká transformácia spoločnosti je nevyhnutná. Riziko je, že sa popritom môžu rozpadnúť aké-také záruky bezpečnosti. Zažili to v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, kde sa systém rozpadol a mali poriadne divoké roky. V panelákoch zrazu kúrili drevom, okolité lesy zmizli. Vzrástla však aj kriminalita. So zabezpečením tepla si poradíme ľahko, o čosi ťažšie to bude s jedlom, ale proti prípadným bezpečnostným hrozbám nie sme chránení. Práve naopak – naša izolovanosť môže byť nevýhodou.
Keďže máte skúsenosti s určitou nezávislosťou, máte predstavu, ako prežiť najhoršie roky krízy?
Veľa ľudí chce vypadnúť na vidiek a mať vlastné gazdovstvo, ale ak nemajú veľa peňazí na nakúpenie pozemkov a zariadenie sebestačnej farmy, tak bez spolupráce s podobne rozmýšľajúcimi susedmi to nejde. Väčšina ľudí však nie je ochotná rozmýšľať o potravinovej banke a spoločnom vlastníctve, kým nejde do tuhého. Z individuálneho hľadiska je však najdôležitejšie naučiť sa skromnosti. Starí mnísi vraveli – kto nič nemá, ten sa ničoho nebojí. A platí to, samozrejme, aj naopak.
Keby niekto chcel teraz prísť žiť do Zaježovej, sú ešte voľné pozemky a domy?
Čoraz menej, ale sú a dajú sa kúpiť. Kedysi sem ľudia prichádzali ako idealisti, ktorí zachránia svet. Teraz sa snažia zachraňovať seba a svoje rodiny v zmysle žiť čo najpríjemnejší život. Mať ekologický luxus. Keď máte okolo seba hektár svojej záhrady, každý to považuje za veľkú hodnotu.
Prichádzajú aj ľudia, ktorí majú veľké problémy a v Zaježovej hľadajú spásu?
Áno, ale ich problémy sa tu ešte znásobia. Myslia si, že Zaježová je raj, ale tunajšie prostredie kladie na človeka väčšie výzvy, viac sa musia snažiť, aby sa uživili. Počiatočné očarovanie z prírody pominie, lebo človek si zvykne. A potom musí začať riešiť existenciu, starať sa o dom, prácu, rodinu. Keď má niekto gazdovstvo – kravy, kozy, tak musí byť doma, nemôže ísť na dovolenku. Máme kamarátov, ktorí takto fungujú. Pôvodne prišli za slobodou, ale teraz sú trochu v nevýhode, lebo sú viazaní. Na lazoch sa však ľudia musia vo všeobecnosti viac starať. Napíliť si drevo, kosiť trávu, nakŕmiť zvieratá.
Vedia sa prispôsobiť aj Bratislavčania, ktorí sa sem prisťahovali?
Oni sa prispôsobujú najlepšie. Sú podnikaví, majú nápady, vnášajú do Zaježovej niečo nové. My zo staršej generácie sme tu už dosť dlho a trochu sme „spohodlneli“. Žijeme si relatívne dobre, a keď si na to človek zvykne, ťažko sa mu zdvihne zadok, keď má čeliť nejakým výzvam alebo novým úlohám. Ťažko sa motivuje na niečo nové, na čo nie je zvyknutý.
Je tu zvláštna príroda – keby ma vysadili niekde pri Zaježovej a nevedel by som, v ktorej krajine som, netipoval by som Slovensko.
Prečo?
Iné prostredie – od plotov cez farbu zvierat, naukladaných kameňov. Terénom je podobná možno Myjava, ale iba terénom...
Sú tu lazy, ktoré sa ťahajú až dolu k maďarským hraniciam. Ale zatiaľ nám to nik nehovoril, a my sme si na prostredie zvykli.
Vy ste sa rozhodli ísť sem ako dospelý, lebo ste chceli iný život. Ale čo vaše deti? Nebojíte sa, že Zaježová dopadne tak ako pred 60 rokmi, keď mladí ušli do miest a starí vymreli?
Veľa mladých asi odíde, ale tým sa budú uvoľňovať domy a zasa sa do nich nasťahuje niekto nový. Myslím si, že spôsob života, ktorý sme založili, pretrvá, ale či v ňom budú pokračovať naše deti... Uvidíme. Nasilu ich tu držať nebudeme. Ony určite v detstve niečo strácajú, ale veľmi veľa aj získavajú.
Chodievate na dovolenky?
Najlepšiu dovolenku sme mali, keď sme deti rozdelili starým rodičom a s kamarátmi sme robili na našom dome. Niekedy si hovorím – načo niekam chodiť, stačí si povedať, teraz som na dovolenke a zrazu mám zdarma luxusný agroturistický pobyt. Veľa ľudí sem chodí oddychovať, tak prečo by sme aj my nemohli. Je tu pekne a máme veľa možností na krátke jednodňové výlety do okolia. Postupne spoznávame Štiavnické vrchy, Hont, Podpoľanie – stále tu objavujeme nové krásne miesta. Samozrejme, že človek občas potrebuje na pár dní zmeniť prostredie, tak aj my občas vypadneme, ale v princípe sme spokojní doma. Sú tu však aj ľudia, ktorí dosť cestujú – napríklad dve miestne ženy strávili počas tohto leta tri týždne u Indiánov v Peru.
Ako budete riešiť s deťmi strednú školu? Kúpi komunita napríklad mikrobus, ktorým bude deti rozvážať do miest?
Každý to rieši individuálne. Niektoré deti dochádzajú do Zvolena – autobusom to trvá približne 50 minút, čo je ešte znesiteľné, aj keď nie veľmi príjemné. Viacero stredoškolákov však chodí na internátne školy. O spoločnom mikrobuse uvažujeme, ale musíme si dobre premyslieť, či by sme ho dostatočne využili.
Vám sa so susedmi podarilo vytvoriť niečo, o čom už vznikla aj diplomová práca...
Keby jedna! Každoročne najmenej dve. Z antropológie, humánnej ekológie, alternatívnej ekonomiky. Študenti tu strávia zopár týždňov, chodia po ľuďoch, pomáhajú, pýtajú sa a urobia z toho diplomovku. Zaježová je pre nich zaujímavý projekt.
ZDROJ:
http://superbarter.sk/stranka/284-Ako-na-krizu-V-Zajezovej-preziju-vdaka-vymennemu-obchodu.html
